Centrum SPNR bolo oficiálne zaregistrované pod dohľadom Oddelenia sociálneho rozvoja v okrese Kisumu East (Department of Social Development, Kisumu-east) v roku 2016. No počiatky našej aktivity siahajú do roku 2014.
V roku 2014 zakladateľ a súčasný riaditeľ Rehabilitačného centra sv. Filipa Neriho (SPNR), pán Tomáš Rusňák, začal pravidelne navštevovať pouličných chlapcov v meste Kisumu. V tom čase riadil projekt na boj proti detskej podvýžive v neďalekom meste Muhoroni a dohliadal na reformu iného sociálneho projektu v Malindi (oba s podporou Vysokej školy sv. Alžbety). Jeho voľnočasové návštevy do Kisumu zahŕňali neformálne rozhovory a materiálnu pomoc deťom bez domova. Počas dvoch rokov takýchto návštev v centre mesta (kde pouličné deti trávia takmer všetok svoj čas) sa pán Rusňák stretol s Vincentom Ochiengom, miestnym sociálnym pracovníkom, ktorý sa taktiež podieľal na pomocnej činnosti deťom v centre mesta Kisumu.
Po určitom čase úspešnej spolupráce navrhol Tomášovi pán Ochieng založenie tzv. Komunitnej organizácie (Community Based Organization - CBO), ktorá by umožnila rozšíriť a profesionalizovať dlhodobú pomoc deťom na ulici v Kisumu. Tento nápad sa zdal ako veľmi sľubný. Budúci riaditeľ spolu so svojim manažérom, vďaka svojmu odhodlaniu, kontaktom a znalostiam miestnych právnych a spoločenských pomerov, navrhli systematický plán činnosti. Pán Rusňák tento nový projekt konzultoval a predložil správnej rade Vysokej školy svätej Alžbety, ktorá udelila súhlas na zriadenie Rehabilitačného centra sv. Filipa Neriho, zameraného na záchranu, rehabilitáciu, výchovu a následnú reintegráciu opustených detí v rámci oblasti.
Po oficiálnom schválení charitatívneho projektu správnou radou Vysokej školy svätej Alžbety (VŠZaSP) nám keňské úrady udelili nevyhnutné povolenie na činnosť a tak nám boli poskytnuté potrebné prostriedky. Našim zakladateľom sa podarilo v slumovej časti mesta, v Nyalenda B, prenajať dom s priľahlým areálom. Toto miesto donedávna slúžilo ako náš domov. Dnes už vďaka štedrosti našich dobrodincov sídlime v novom, vlastnom dome neďaleko pôvodného sídla. Aj tento nový priestor a jeho okolie sme upravili podľa požiadaviek miestnych úradov a nášho špecifického zamerania. Pred centrom SPNR sme postupne vybudovali futbalové ihrisko spolu s detskými preliezkami. Keďže sme pevnou súčasťou miestnej komunity, radi u nás privítame aj deti a mladých ľudí z okolia.
Vďaka Centru SPNR prekvitá aj náš areál. Chlapci z „Neri Boys“ premenili rumovisko na útulný a funkčný domov. Na týchto prácach sa podieľali naši chlapci, zamestnanci a aj miestni. Vzájomným dozorom získali skúsenosť zo spolupráce a súdržnosti. Naozaj neoceniteľná lekcia, najmä keď výsledkom práce je priestor na každodenné bývanie.
Rehabilitačné centrum sv. Filipa Neriho (SPNR) je komunitná organizácia (CBO) nachádzajúca sa v slume Nyalenda, situovanom na predmestí keňského mesta Kisumu. Naša humanitárna organizácia je jedným z mnohých rozvojových a charitatívnych projektov založených a spravovaných Vysokou školou zdravotníctva a soc. práce sv. Alžbety (VŠZaSP) v Bratislave. Naším poslaním je riešiť jeden z najakútnejších sociálnych problémov Kene – alarmujúci počet opustených detí na ulici. Prevýchovou a resocializáciou sa usilujeme navrátiť ich do pôvodnej komunity a zabezpečiť im vzdelanie.
U nás v SPNR uplatňujeme na miestne pomery jedinečný, nenásilný a komunikatívny prístup k prevýchove. Princípy, morálne hodnoty a disciplínu vštepujeme čo najmenej invazívne prostredníctvom povinností, rozvrhu a ich následnej kontroly, no i cez slobodu, dôveru a láskavosť. Ochota spolupracovať a plniť si povinnosti je potom odmenená programom bohatým na zábavu.
Základom našej práce je postupné začlenenie bývalých pouličných chlapcov (streetboys) do spoločnosti. Na dosiahnutie tohto cieľa je dôležité, aby sa naši zverenci vrátili do prostredia a kultúry, v ktorej budú neskôr viesť svoje životy. Musia sa naučiť akceptovať vlastnosti a normy svojich súkmeňovcov, aby sa aj po ukončení štúdia cítili komfortne a vedeli sa plnohodnotne zaradiť.
Napriek nepriaznivým podmienkam sa na uliciach nachádzajú aj deti, ktoré si stále dokážu vedome budovať svoju budúcnosť. Ich telesné a duševné zdravie neboli nenávratne zničené a sú dostatočne silné, aby zvládali náročné výzvy života na ulici.
Naši sociálni pracovníci pochádzajú z miestnych komunít a sú odborne pripravení pracovať s deťmi, ktoré majú v rámci nášho programu ešte šancu na zmenu.
Naši sociálni pracovníci nadväzujú vzťahy s novými potenciálnymi zverencami počas terénnej práce v centre mesta – na miestach, kde deti zvyčajne trávia čas (autobusová stanica alebo jeden z mestských parkov). Prvý krok k výchove v SPNR tak zvyčajne začína na ulici, kde naši pracovníci môžu posúdiť šance na reintegráciu v rámci nášho centra a neskôr aj v spoločnosti.
Niektoré deti, ku ktorým sa naši pracovníci nedostali, sami prídu až k bráne nášho strediska, ktorého poloha je v pouličnej komunite dobre známa. Tieto prípady bývajú zložité kvôli chýbajúcemu predchádzajúcemu kontaktu, avšak nemôžeme ich odmietnuť.
Po niekoľkých dňoch pozorovania správania dieťaťa v kontrolovanom prostredí sme pripravení začleniť ho do programu.
Rehabilitačný proces sa začína prijímacím rozhovorom (neformálnym, v rodnom jazyku) medzi dieťaťom a naším sociálnym pracovníkom. Tento rozhovor slúži na získanie špecifických údajov o rodinnej anamnéze (vzťahy v rodine, sociálno-ekonomickej situácii, skúsenostiach z ulice) a jej možnom vplyve na situáciu dieťaťa.
Jadro rehabilitácie spočíva v odstránení pocitu neustáleho ohrozenia a vybudovaní vzájomného dôverného vzťahu. Na tomto základe je možné ďalej rozvíjať empatiu, disciplínu a morálne hodnoty. Plný denný program má okrem iného za cieľ aj postupne eliminovať pokušenie užívania drog.
Počas rehabilitačnej fázy sú deti zapojené do nášho ranného doučovania. Týmto spôsobom dokážeme zhodnotiť úroveň základných vedomostí potrebných pre návrat do školy a poskytnúť im individuálnu výučbu, kým nie sú pripravení na návrat do školského prostredia.
Základným kameňom pre každého funkčného člena spoločnosti je integrácia do kultúry, ktorá nás obklopuje a ovplyvňuje naše životy. Po úplnej rehabilitácii a preukázanej schopnosti fungovať v rámci skupiny sa snažíme o obnovenie rodinných väzieb s príbuznými, ktorí sú ochotní prevziať túto zodpovednosť. Ak nie sú k dispozícii žiadni príbuzní, snažíme sa nájsť rodinu-opatrovníka v jednej z nám známych komunít. Títo opatrovníci zvyčajne nie sú bohatí, preto im poskytujeme určitú materiálnu podporu (v závislosti od ich konkrétnej situácie). Rovnako plne pokrývame všetky náklady na vzdelanie.
Po úspešnom návrate strateného žiaka pravidelne navštevuje tím našich pracovníkov nový domov, aby sa ubezpečil o vhodných podmienkach pre život a dlhodobý rozvoj. V niektorých prípadoch sa objavia neočakávané prekážky. A ak sú neprekonateľné, hľadanie vhodného domova a školy sa vráti na začiatok.
Podľa údajov poskytnutých keňskou vládou sa v roku 2018 odhadoval počet pouličných detí na 300 000, vo veku od 4 rokov po mladých dospelých. Presnosť tohto čísla je však spochybniteľná, nakoľko o týchto deťoch zväčša nie sú žiadne úradné záznamy. Väčšina týchto detí prežíva zo dňa na deň a notoricky zneužíva lacné inhalačné drogy, ako napr. letecké palivo a lepidlo na topánky, ako aj rastlinné drogy ako khat a marihuana. Dlhodobé účinky sú fatálne. Po rokoch užívania inhalačných látok už dieťa nie je schopné učiť sa novým zručnostiam ani prijímať zložité informácie. V dôsledku rôznych chorôb, podvýživy, násilia alebo problémov súvisiacich s drogami dĺžka života týchto úbožiatok zriedka prekročí 25 rokov. Pouličné deti sú vylúčené z akejkoľvek sociálnej interakcie s ostatným obyvateľstvom, a to buď ich ignorovaním alebo fyzickým zastrašovaním. Takéto žalostné pomery vytvárajú blúdny kruh drog, lúpeží a násilia, ktorý im takmer úplne znemožňuje uniknúť z tejto biedy. Tieto deti sú zvyčajne vystavené rôznym formám zneužívania od raného detstva, preto sú ich povahové črty a správanie zásadne narušené.
Britská imperiálna moc, ktorá bola hlavným určovateľom hraníc súčasných východoafrických štátov, uzavrela pribl. 47 rôznych kmeňov do jedného štátu - Kene. Každý z nich má svoje vlastné špecifické zvyky, záujmy a jazyk. To viedlo nielen k chronicky zložitej politickej situácii, ale aj k radikálne odlišným prístupom k rodinnému životu. V Kisumu prevládajú tri kmeňové skupiny: Luo, Luhya a Kisii. Deti, ktoré prekročili bránu nášho centra patria spravidla do týchto kmeňov. Niektoré tradície západných kmeňov odsudzujú mnohé deti na záhubu. Ak sa rodičia rozvedú alebo otec zomrie, deti zostanú s matkou. Ak sa jej v budúcnosti podarí nájsť iného partnera, jej synovia z predošlého vzťahu budú vyhnaní a ponechaní napospas osudu.
Keňská republika (Jamhuri ya Kenya) má pribl. 47 rôznych kmeňov a kmeňových skupín. Šesť najväčších kmeňov tvorí približne polovicu populácie a má najväčšiu kultúrnu a politickú váhu. Každý kmeň má svoje vlastné jedinečné tradície, jazyk a kultúru. Niektoré kmene sú nomádske, zatiaľ čo iné sú usadené. Niektoré kmene sú polyteistické, zatiaľ čo iné sú monoteistické.
Kmene v Keni hrajú dôležitú úlohu v spoločenskom a politickom živote. Často sa spájajú na základe spoločných kmeňových väzieb, čo môže viesť k napätiu a konfliktom medzi nimi. Vláda Kene sa snaží podporovať jednotu a mier medzi rôznymi kmeňmi. Vytvorila politiky, ktoré podporujú medzietnické manželstvo a vzdelávanie. Vláda sa tiež snaží podporovať hospodársky rozvoj v oblastiach, ktoré sú obývané menšinovými kmeňmi.
Staráme sa o najchudobnejších, najzraniteľnejších jednotlivcov roztrúsených po uliciach mesta Kisumu. Tými sú najmä maloletí chlapci závislí na lacných drogách, opustení svojimi rodinami, ponechaní na milosť náhodného okoloidúceho. Pouliční chlapci sa zriedka stretnú s empatiou. Život s nimi zaobchádza kruto. My im však ponúkame druhú šancu. Ak preukážu dobrú vôľu a spoluprácu, robíme všetko preto, aby sme im pomohli uniknúť z blúdneho kruhu drogovej závislosti, ukázali im správnu cestu a pomohli im k samostatnosti. Táto cesta je plná prekážok a výziev takmer na každom kroku.
Pri čítaní nasledujúcich odsekov môžete nahliadnuť do procesu, ktorým sa ich systematicky usilujeme vyviesť ich z drogovej závislosti, reintegrovať ich späť do ich komunít a pomôcť im budovať spokojný život.
Našim cieľom je komplexná transformácia. Krok za krokom - od prvého zaklopania na našu bránu, cez proces rehabilitácie až po úspešné opätovné začlenenie do vzdelávacieho systému a komunity.
Od začiatku našej aktivity v Kisumu, teda od roku 2016 sme doteraz pracovali s takmer 200 deťmi. Z nich sa nám podarilo úspešne reintegrovať 70 detí do ich pôvodných komunít. S našou pomocou 32 detí úspešne ukončilo základné vzdelanie.
Počet detí v SPNR sa neustále mení. V súčasnosti poskytujeme prístrešie 13 chlapcom, dvaja sú na základnej škole, šiesti na strednej. Päť chlapcov je čerstvo prijatých a sú v prvých fázach rehabilitácie. Ostatných žiakov podporujeme diaľkovo a bývajú u svojich príbuzných.
Keďže v Keni nie je školská dochádzka ani náhodou zadarmo, je výsadou sa na nej zúčastňovať. Mnoho detí sa k nej ani nikdy nedostane. Celkovo z našich zdrojov hradíme vzdelávanie približne 42 detí. 24 chlapcov navštevuje stredné školy.
Poskytujeme deťom z ulice bezpečný a láskyplný domov, kde sa snažíme žiť ako rodina. Zaisťujeme im všetky základné potreby, akými sú strava, bývanie, odev, lieky a voľnočasové aktivity. Naši kvalifikovaní sociálni pracovníci zabezpečujú vyhľadávanie nových prípadov, následne sú pri prvom kontakte a vstupných rozhovoroch s nováčikmi, poskytujú deťom priebežné poradenstvo v rodnom jazyku konkrétneho chlapca.
Našou každodennou realitou sú nespočetné množstvá detí v núdzi na uliciach mesta. Stretávame ich neustále, od najmladších po mladých dospelých. Mnohé z nich sú v dôsledku zneužívania inhalačných drog nezvratne poškodené, či už psychicky alebo fyzicky. Tých, ktorí majú nádej na záchranu a nový život, dokážeme rozpoznať prostredníctvom neformálnych, no cielených rozhovorov. Ich potenciál dokážeme zhodnotiť na základe komunikácie, požiadaviek a spôsobu, akým samých seba vnímajú.
Naši sociálni pracovníci vykonávajú terénnu prácu v centre mesta, kde nadväzujú kontakt a pozorujú nových príchodzích na mestských uliciach. Ak objavia dieťa s nádejou a vôľou po záchrane, privedú ho do SPNR.
Naše centrum a jeho poloha sú dobre známe v komunite pouličných detí. Ak príde akékoľvek dieťa samo priamo ku našej bráne, nemôžeme ho odmietnuť a začneme ho prvýkrát spoznávať až na našom dvore.
V prvých okamihoch po príchode do SPNR započne naša sociálna pracovníčka/pracovník s novicom neformálny rozhovor v materskej (kmeňovej) reči daného chlapca. Slúži to jednak na vytvorenie dôvery a vybudovanie vzťahu s dieťaťom, druhak na získanie podkladov pre personalizáciu ďalšieho postupu.
Chlapci prichádzajúci z ulice bývajú kvôli ujmám na tele aj duši nedôverčiví a opatrní. Preto sa musí rozhovor viesť opatrne, s veľkou trpezlivosťou a vôľou porozumieť.
Počas prvých dní strávených v našom centre naši sociálni pracovníci budujú s novým dieťaťom dôverný vzťah. Prostredníctvom osobného dialógu sa snažíme nájsť cestu k srdcu dieťaťa. Po nadviazaní kontaktu je dôležité pozorne sledovať osobnosť chlapca, vnímať jeho neverbálne prejavy a aktívne počúvať.
Akonáhle spozorujeme u chlapca vedomé a úprimné želanie zmeniť svoj životný smer, môžeme pristúpiť k oficiálnemu prijatiu. Sociálny pracovník, ktorý ovláda chlapcovu materinskú reč, s ním vykoná štandardizovaný rozhovor o jeho situácii na ulici, jej príčinách, vzťahu s rodinou a jej problémoch, ako aj o skúsenostiach s užívaním návykových látok.
Prijatie dieťaťa je ukončené zápisom jeho príbehu (a našich postrehov) do oficiálneho prijímacieho listu. Kópia tohto listu sa neskôr doručí zástupcom štátnej polície a Úradu pre práva detí príslušného okresu (County Children's Office).
Poverený zamestnanec SPNR do dokumentu taktiež uvedie svoje interpretácie/pozorovania a mená rodičov dieťaťa alebo iných žijúcich príbuzných. Tento dokument sa neskôr doplní o informácie z návštev v domácom prostredí, o hľadaní vhodného náhradného rodiča, o pokroku dieťaťa v správaní, štúdiu a celkovom fyzickom a mentálnom stave.
V prípade prerušenia rehabilitácie (z rôznych dôvodov), sa prípad pozastaví a o tejto skutočnosti sa informujú príslušné orgány. Ak sa nám podarí dieťa opäť zapojiť do rehabilitácie, celý proces je možné za súhlasu úradov opätovne otvoriť.
Cieľom rehabilitácie je zbaviť dieťa návykov z ulice, ktoré mu pomáhali prežiť do momentu, kedy k nám prišlo. Tieto návyky sú však pre bežný život v spoločnosti neprijateľné.
Pre úspech našej práce je absolvovanie všetkých fáz procesu v SPNR kľúčové. Rehabilitačná časť programu je však najzložitejšia a najrizikovejšia, a to pre dieťa aj pre náš tím. Dôvodom je, že bývalý pouličný chlapec sa musí odučiť zlozvyky, ktoré si priniesol z ulice, prijať a pochopiť novú realitu a šance, ktoré mu ponúka. Je to náročná cesta plná výziev, no veríme, že s láskou, trpezlivosťou a podporou môžeme pomôcť tomuto dieťaťu nájsť nový smer vo svojom živote.
Chlapci, ktorí strávili veľa času na ulici, bývajú dosť nepredvídateľní. Počas prvých pár mesiacov je potrebné dôsledne sledovať ich správanie v individuálnych aj skupinových aktivitách. Naši starší chlapci nám tiež pomáhajú overovať, ako sa noví zverenci správajú mimo nášho dohľadu.
Úroveň základných zručností novo prijatých detí zisťujeme počas nášho ranného doučovania. Začíname pracovným listom zodpovedajúcim veku dieťaťa a pokračujeme neinvazívnymi hravými cvičeniami. Prácu s učebnicami a cvičebnými zošitmi kombinujeme s interaktívnymi aplikáciami na tabletoch. Zameriavame sa najmä na základy angličtiny, swahilčiny, matematiky a geografie.
Počas našich mesačných mítingov si našimi zamestnancami porovnávame dojmy a pozorovania, porovnávame ich s tým, čo sme zistili pri prvom kontakte a vstupnom rozhovore. Tak potom prispôsobujeme a individualizujeme náš prístup ku prevýchove.
Chlapci, s ktorými pracujeme, sú zvyknutí žiť v nepriateľskom prostredí, pod neustálym stresom a bojovať o prežitie. Jedným zo základných pilierov reedukácie je budovanie dôvery vo svet a ľudí, čo je nevyhnutnou súčasťou života v každej spoločnosti.
Naša práca si vyžaduje takmer nekonečnú zásobu trpezlivosti a láskavosti. Je dôležité chápať príčiny delikventného správania detí, ale zároveň mu musíme v čo najväčšej miere predchádzať, pretože ovplyvňuje všetkých obyvateľov centra. Zamestnanci sú preto povinní dbať nielen na materiálne vybavenie centra, ale aj na ochranu majetku ostatných detí. V opačnom prípade môže dôjsť k vážnemu konfliktu medzi nováčikom a iným dieťaťom. Takéto konflikty môžu mať vážne následky a v rôznych smeroch znemožniť ďalšie zotrvanie dieťaťa, ktoré podľahlo pokušeniu.
Hodnoty sú na začiatku pre chlapcov neznámym pojmom, ktorého význam musia objaviť. Mnohé prípady, s ktorými sa stretávame, pochádzajú z nepredstaviteľne náročného a krutého prostredia. Ani pouličný život neprispieva k rozvoju morálky. V našom programe sa ich teda snažíme budovať od základov.
Deťom sa preto snažíme denne ísť príkladom, aby mali možnosť odpozorovať a naučiť sa miernemu, láskavému správaniu v bežných životných situáciách. Ak medzi chlapcami dôjde k situácii, kedy jeden niečo získa vďaka dobroprajnosti či ochote druhého, oceníme to, vyzdvihneme a spoločne sa o tom porozprávame. Ak sú niektoré deti bezohľadné, podvádzajú alebo inak ubližujú svojim spolubývajúcim, namiesto fyzického alebo iného trestu s nimi o situácii diskutujeme a snažíme sa z nej vyvodiť ponaučenie.
Snažíme sa v deťoch vypestovať lásku k blížnemu, odpustenie vinníkom a zakoreniť zlaté pravidlo: "Nerob druhým, čo nechceš, aby oni robili tebe."
Človek, bytosť spoločenská, je závislý na vzťahoch. Od tých základných v rámci rodiny až po zložité súžitie v spoločnosti. Stabilné vzťahy sú kľúčové pre formovanie veľkej časti našej osobnosti. Vďaka nim rozvíjame dôveru, sebavedomie, úprimnosť a ďalšie dôležité vlastnosti. Hoci to pre mnohých znie ako samozrejmosť, ich vybudovanie bez dobrých skúseností so svetom ľudí je náročné. Neustále odtláčanie, bitky a klamstvá od raného detstva zanechávajú hlboké, celoživotné zranenia, ktoré sa nevyhnutne prejavia v budúcom spoločenskom i súkromnom fungovaní.
Liečiť takéto jazvy si samozrejme vyžaduje veľa trpezlivosti, pochopenia, prítomnosť pozitívnych vzorov a aj novonadobudnuté skúsenosti s tou svetlejšou stránkou života.
Život v komunite prirodzene rozvíja a formuje osobnosť jednotlivca. V SPNR sa zameriavame na vytváranie takých podmienok a situácií, ktoré si vyžadujú komunikáciu, disciplínu, zdieľanie, alebo spoluprácu v kolektívnom duchu. Spoločné plánovanie denných domácich prác, od ktorých náväzne závisia naše voľnočasové aktivity, sú základom pre dochvíľnosť, disciplínu a zodpovednosť.
Náš voľný čas je tiež navrhnutý tak, aby chlapci pochopili význam spolupatričnosti. Na našich výletoch rozdeľujeme tie najpotrebnejšie veci (voda, jedlo, spacáky atp.) do rôznych batohov, aby chlapci pocítili význam čiastkového prispievania k spoločnému blahu, kde je každá rola rovnako dôležitá pre dosiahnutie spoločného úspechu. Význam športu a iných kolektívnych hier je zrejmý, tímový duch sa tam koncentruje a využíva naplno.
Samozrejme, program nie je jediným faktorom rozvíjajúcim chápanie zmyslu vzťahov. Keďže nemôžeme nahradiť dieru, ktorú v detskom srdci zanechali biologickí rodičia, veríme, že láskavosť, dôslednosť, vytrvalosť a najmä srdečná starostlivosť môžu dieťaťa presvedčiť o existencii a význame dobra. Veríme, že im to v budúcnosti pomôže v kľúčových momentoch.
Precízny prístup k pracovným povinnostiam aj k súkromným záležitostiam je ďalším zásadným faktorom pre zdravé sebavedomie. Ide o zásadnú vec, ktorá sa skladá z nespočetného množstva detailov. Tie spočívajú v malých, každodenných rozhodnutiach.
V SPNR sa zameriavame na dôsledné plnenie každodenných povinností - v škole, pri domácich prácach a samozrejme pri dodržiavaní dohôd a sľubov. Chlapec, ktorý zažíva pozitívnu spätnú väzbu na svoju dôslednú činnosť, má tendenciu takéto správanie opakovať aj v budúcnosti. Čím rozsiahlejšia je táto skúsenosť, tým pevnejší je základ pre sebadisciplínu.
Naša chuť do života do značnej miery závisí od hodnotenia, ktoré dostávame od svojho okolia. Pozitívna reakcia nášho blízkeho prostredia je preto najsilnejšou motiváciou, dôvodom a cieľom nášho osobnostného rozvoja počas celého života. Nenásilné vštepovanie zmyslu pre disciplínu v rámci nášho SPNR centra je jednou z našich priorít.
Opustené deti postrádajú všetko to, čo je nevyhnutne potrebné pre zdravý psychický vývoj. Láska, bezpečie, podpora a pochopenie sú na prvom mieste. Úcta k druhým pramení zo sebaúcty. Sebaúcta sa formuje najmä z reakcií okolia na nás samých. Tie deti, ktoré zažívajú len pohŕdanie, si nevyhnutne vyvinú hlbokú nenávisť k sebe samým. Automatická obranná reakcia vyvoláva vynútené povyšovanie sa nad všetko, čo sa líši od vlastných vzorcov správania. Jemná, ale systematická intervencia v správnom čase však môže zvrátiť tento zhubný proces.
V SPNR živíme kolegiálnu a ohľaduplnú atmosféru. Bežný život v komunite neustále prináša množstvo príležitostí, ktoré využívame na formovanie detí. Naši zverenci si tak osvojujú požadované sociálne návyky, keďže sami cítia pozitívne dôsledky podobného správania ostatných na sebe samom. Ak je tomuto procesu mladík vystavený dostatočne dlho, korene jeho novej morálky by mali byť dostatočne silné, aby sa samostatne a zotrvačne rozvíjal správnym smerom.
Aby sme chlapcov zaradili do ich veku a schopnostiam primeranej triedy na základnej škole, je potrebné identifikovať a vyplniť medzery v ich základných vedomostiach. Niektorí naši chlapci až do trinástich rokov nenavštevovali žiadne školské zariadenie. Iní zasa naopak majú za sebou už niekoľko ročníkov. Náš prístup k výučbe preto musí byť vysoko individuálny, keďže každý žiak má rozdielne nedostatky zručností, ktoré mu musíme pomôcť zdokonaliť.
SPNR je len dočasným riešením, naším cieľom je navrátiť dieťa späť do komunity, aby sa mohlo pripraviť na samostatný život. Keď pomôžeme dieťaťu doplniť si medzery vo vzdelaní, prihlásime ho na školu v blízkosti jeho staronových opatrovníkov, aby do nej mohol dochádzať z nového bydliska.
Každá ľudská bytosť sa potrebuje zmieriť so svojou minulosťou a pôvodom. Chlapci v SPNR pochádzajú z nepriaznivého prostredia, často sa narodili do nešťastných rodinných pomerov. Pre takého jednotlivca je celoživotné poslanie spracovať okolnosti, za ktorých prišiel na tento svet.
Veríme, že veľká časť osobnosti dieťaťa sa formuje v ranom detstve vnímaním mužského a ženského vzoru, ktoré zvyčajne predstavujú rodičia alebo iné blízke osoby. Prostredie prvých krokov, prvých stretnutí s rovesníkmi a s komunitou tiež ovplyvňuje budúce sebavedomie a prijímanie samého seba. Ak tieto základy nie sú pevné a chýbajú nasledovaniahodné vzory, celková vnútorná rovnováha je veľmi krehká. Cieľom nášho prijímacieho procesu je pochopiť chlapcovu sociálnu, rodinnú i duševnú situáciu a zmapovať jazvy na jeho duši. Snažíme sa získať informácie, ktoré nám pomôžu skompletizovať obraz celého osobného príbehu a jeho hlavných postáv. Po ukončení počiatočných fáz rehabilitácie začneme návštevy u potenciálnych opatrovníkov, rodiny v ich domácom prostredí. Vypočutie si príbehu z druhej strany nám pomôže zistiť, či sú zodpovední za chlapcov nešťastný osud a či sú schopný sa ujať jeho výchovy.
Ak sa nádejní opatrovníci zdajú byť sľubnou zárukou zdravého rozvoja, navštevujeme ich pravidelne spoločne aj s chlapcom. Ak usúdime, že ich vzájomná interakcia je pozitívna, umiestnime chlapca do tejto rodiny a zapíšeme ho do miestnej školy. Následne pravidelne navštevujeme rodinu, aby sme sa uistili, že sa chlapec vzdeláva a že jeho vzťah s opatrovníkmi mu zabezpečí prospech. Všetky školské poplatky, šatstvo a stravu hradíme my zo zdrojov, ktoré nám poskytujete práve vy.
Ak sa ukáže, že nové prostredie je toxické a neumožňuje budúci rozvoj, ako poslednú možnosť ponúkame chlapcovi miesto v našom centre SPNR a vzdelanie na základnej škole St. Vitalis Nanga. Toto je však naozaj posledné riešenie. Naším hlavným cieľom je umiestniť sľubného chlapca späť do jeho pôvodnej komunity. Tam sa môže rozvíjať v rámci svojej kultúry, spoznať svoje korene a pochopiť sám seba. Veríme, že vďaka tomu má šancu stať sa v budúcnosti dobrým rodičom a váženým členom komunity.
Za každým pouličným dieťaťom sa skrýva ťažký a komplikovaný príbeh. Často sa naši zverenci ocitli na ulici práve pre krádež z rodinných zásob, či rozpočtu. Niekedy je však chyba na strane rodičov, kedy dieťa príliš trestajú, alebo ho krivo obvinia. Ku pravde sa dopracúvame ťažko, pretože každá zainteresovaná strana zvyčajne ponúka vlastnú verziu udalostí. Naším cieľom je preto vypočuť si obe strany a pokúsiť sa nájsť možnosť kompromisu. Následne sa snažíme presvedčiť opatrovníkov o vnútornom pokroku a zmene, ktorými náš žiak prešiel. Bez ich dobrej vôle a spolupráce bohužiaľ návrat nie je možný.
Všetky blízke vzťahy sú citlivé na klamstvá, obzvlášť tie rodinné. Naše deti pochádzajú z rodín z tej najnižšej sociálnej vrstvy – s veľmi obmedzenými zdrojmi. To v nich vzbudzuje túžbu po akejkoľvek materiálnej spokojnosti. Deti prirodzene nedokážu dôsledky svojho konania úplne predvídať. Chudoba a hlad ešte viac oslabujú sebakontrolu a často privedie chlapcov ku krádeži. Miestna kultúra zlodejov považuje za nenapraviteľných a preto takýto čin kruto trestá.
Bez ohľadu na skutočného vinníka sa obe strany, príbuzní aj chlapec, cítia byť obeťami. Takáto rana sa hojí len veľmi ťažko a jazvy zostávajú navždy. Zúčastnení musia byť vzájomne ohľaduplní, pretože rany sa ľahko znova otvoria. Ak medzi nimi však jestvuje úprimný vzťah a vôľa k polepšeniu, je aj nádej na úspech. Avšak, ak zostane silná zášť akéhokoľvek druhu, obnovenie vzťahu sa zdá nemožné a my musíme hľadať vhodnú náhradnú rodinu. Toto je možné len v prípade, že chlapec nie je príliš zdeptaný sklamaním. V opačnom prípade sa často rozhodne opäť ujsť a nájsť úľavu v užívaní drog.
Je zrejmé, že práca v tak citlivej oblasti je akýmsi ‘tancom na tenkom ľade’. Od našich sociálnych pracovníkov si vyžaduje veľkú dávku empatie, trpezlivosti a pochopenia. Je to veľmi zložitá fáza rehabilitačného procesu, kde často dochádza ku zlyhaniu a neostáva iné, ako začať odznova, alebo prípad uzavrieť. Našou úlohou je však urobiť maximum a nikdy sa nevzdávať. Aj keď je reštart náročný, je to to najlepšie, čo môžeme urobiť pre nápravu.
Pre výchovu je kľúčové vzdelávanie, formálne aj kultúrne. To je náš hlavný cieľ. Na jednej strane disciplínou spojenou so školskou dochádzkou pripravujeme budúceho dospeláka pre vstup do pracovného života. Na druhej strane sa staráme o to, aby sa tento budúci dospelý mohol integrovať do miestnej komunity a vybudovať si zdravé a perspektívne rodinné zázemie.
Hneď zo začiatku rehabilitačného procesu eliminujeme rôzne patologické návyky. Následne sledujeme úroveň základných zručností potrebných na školskú dochádzku a zapĺňame nedostatky. Akonáhle dieťa dosiahne morálne aj vedomostné požiadavky, začneme hľadať školu v blízkosti jeho opatrovníkov.
Po úspešnom absolvovaní predošlých krokov začleníme nášho žiaka do školského prostredia. Po jeho hladkom prechode späť normálneho života pravidelne sledujeme situáciu doma aj v škole prostredníctvom domácich návštev za sprievodu našich sociálnych pracovníkov. Naše deti sú počas prázdnin vždy vítané v našom zariadení, kde môžu oddychovať a podeliť sa s nami o svoje zážitky. Takto môžeme individuálne hodnotiť vývoj každého z nich a plánovať ďalšie kroky.
Ak všetko ide dobre a náš žiak úspešne ukončí všetkých 8 ročníkov základnej školy, sme pripravení podobne zabezpečiť aj stredoškolské vzdelanie. Bývalí pouliční chlapci sa zvyčajne na strednú školu dostávajú až v 18 rokoch (vek dospelosti v Keni), to kvôli času strávenému na ulici. Podľa miestnych zákonov nemôžeme držať mladých dospelých spolu s maloletými. Preto pre nového stredoškoláka hľadáme člena rodiny alebo známeho, ktorý by za určitých okolností a podpory mohol tomuto konkrétnemu chlapcovi poskytnúť bývanie. Ak to z akéhokoľvek dôvodu nie je možné, tak pre dve až tri deti prenajmeme vhodné ubytovanie na čas jeho stredoškolského štúdia.
Mnohým chlapcom sa bohužiaľ nepodarí zakončiť vzdelávanie. Počas tohto obdobia čelia mnohým výzvam, pokušeniam a frustráciám. Problémy sa môžu objaviť v ktorejkoľvek fáze školskej dochádzky. Môže dôjsť ku konfliktom s rodinou/opatrovníkmi, alebo sú problémom predsudky voči bývalým pouličným deťom zo strany zamestnancov školy, či miestnej komunity. V takýchto prípadoch sme pripravení zasiahnuť a pomôcť vyriešiť nastalý problém. Našťastie, mnohí naši žiaci dokážu odolať aj takýmto nástrahám a prekonať prekážky na ceste k úspechu. Za týchto sme nesmierne vďační a sú našou najväčšou motiváciou.
Na konci úspešného rehabilitačného procesu je mladý dospelý schopný rozlišovať medzi dobrom a zlom, zvoliť správnu cestu.
Vieme, že sme naplnili svoje poslanie, keď náš bývalý žiak ukončí formálne vzdelanie, či už základnú, strednú školu alebo dokonca univerzitu – v závislosti od svojich zručností a dokáže si tak nájsť trvalé zamestnanie. Ako napríklad mechanik, predavač, vodič, murár, údržbár, alebo dokonca rozbehnúť vlastný malý podnik.
Je pre nás radosťou vidieť tento malý-veľký zázrak: opustené dieťa s iskierkou nádeje vyrastá na múdreho dospelého, schopného vybudovať si vlastné rodinné zázemie pre svoje vlastné deti.
Koordinátor projektu
